Blížiace sa sviatky slnovratu

Ľudové tradície u nás spolu s indoktrináciou kresťanských tradičných náboženstiev zakorenili v našom vedomí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konajú na počesť narodenín Ježiša Krista, spasiteľa ľudstva. 

Tieto kresťanské tradície však majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodškriepiteľné súvislosti s POHANSKÝMI zvyklosťami, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva.

No treba sa pozastaviť aj nad samotnou historickou skutočnosťou existencie osobnosti Ježiša Krista ako spasiteľa ľudstva zo zorného uhľa INÝCH MÝTOV o spasiteľoch ľudstva, ktoré jestvovali už dávno pred naším letopočtom.

Zimný Slnovrat je čas, keď sa začnú dni opäť predlžovať a noci skracovať. Staroslovanskí vedomci tento čas pozorne strážili. Často bol určený tieňom Slnka vrcholom kopca vrhnutým na presne vztýčený kamenný obelisk. Na Morave bola dokázaná slnovratová poloha niektorých staroslovanských chrámov stojacich na pôvodných posvätných miestach. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo - slnečný syn Svaroga - boha nebeského ohňa. Ten môže byť označovaný ako Svarožič, Dažbog, alebo iným zástupným menom pre vlastné - obrodené Slnko. Sviatok bol dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho.

Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí. Boli to: 1. kračun - sviatok najkratšieho dňa v roku 2. ovseň alebo useň - posypávanie ľudí zrnom 3. koleda - obchádzanie s figúrou, prosbami, zariekavadlami a piesňami na začiatku nového roka 4. maškarné sprievody - spravidla v období pred dnešným sviatkom Troch kráľov. Aj keď je pravdou, že tieto slávnosti sú nám prístupné predovšetkým z etnografických pozorovaní, sú zmieňované už v skorých stredovekých prameňoch, čo svedčí o ich starobylosti. Napríklad koleda už v 9 - 11. storočí (Euchologium sinajské); kračun na Rusi v 12. storočí; maškary boli zakazované v 11. storočí v Čechách a podobne. Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kortъkъ (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun). 

Zimný Slnovrat je čas, keď sa začnú dni opäť predlžovať a noci skracovať. Staroslovanskí vedomci tento čas pozorne strážili. Často bol určený tieňom Slnka vrcholom kopca vrhnutým na presne vztýčený kamenný obelisk. Na Morave bola dokázaná slnovratová poloha niektorých staroslovanských chrámov stojacich na pôvodných posvätných miestach. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo - slnečný syn Svaroga - boha nebeského ohňa. Ten môže byť označovaný ako Svarožič, Dažbog, alebo iným zástupným menom pre vlastné - obrodené Slnko. Sviatok bol dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho.

zdroj:     Kračún (slovanský sviatok)
               Hody (Koleda či Kračun)